Gepardica Eden si ľahla k fotografovi Dolphovi Volkerovi, keď si zdriemol pod stromom v ohrade útulku v Južnej Afrike. Keď ho jemnými štuchnutiami prebudila, obtierala sa oňho, pradla, olizovala ho a jemne hryzkala po ruke aj hlave. Nezvyčajné stretnutie zachytil na fotografiách a videu.
Volker je fotograf divokej prírody a dobrovoľník v zariadení Cheetah Experience neďaleko mesta Bloemfontein, ktoré sa stará o gepardy a ďalšie ohrozené veľké mačkovité šelmy. Eden si po chvíli opäť ľahla vedľa neho a pokračovala v odpočinku. Jej správanie pripomínalo vzájomné čistenie srsti, ktorým si gepardy môžu upevňovať sociálne väzby.
Gepardy sú známe najmä rýchlosťou, no zaujímavé je aj ich dorozumievanie. Na rozdiel od levov nedokážu mohutne revať; vydávajú zvuky vrátane pradenia, mňaukania či prejavov pripomínajúcich vtáčí spev. Pradenie a vzájomné čistenie srsti môžu byť súčasťou ich sociálnej komunikácie.
Gepardy sa všeobecne nepovažujú za také agresívne voči ľuďom ako niektoré iné veľké mačkovité šelmy, no stále sú to divoké zvieratá a môžu byť nebezpečné. Eden vyrastala v útulku obklopená ľuďmi, čo mohlo prispieť k jej dôvere voči Volkerovi. Fotograf podľa vlastných slov považuje gepardy za výnimočné aj pre ich schopnosť vytvárať si vzťahy s ľuďmi; podobné puto by podľa neho s levom alebo leopardom vznikalo oveľa ťažšie.
Stretnutie Eden a Volkera je výnimočný prípad, nie návod na približovanie sa k šelmám. Aj zviera zvyknuté na ľudí môže reagovať nepredvídateľne. Zábery zachytávajú nezvyčajný okamih dôvery, ktorý zároveň pripomína, aké rozdielne môžu byť vzťahy medzi človekom a zvieraťom.